Ako sme boli na Exprese
Počas práce v Dobrom Pastierovi som prestriedal už tri lokácie. Polerieka je oficiálne vedená ako salaš. A tak to tu aj funguje. Chvíľu som si ale musel zvykať, že na je málo vecí ako v Maťkovi a Kubkovi. Vlastne…, všetko je úplne inak. Nepreskakujeme tu ohníky a netancujeme s vílami. Zato zábavy je stále dosť.
A prežil som tu aj tohtoročnú pamätnú zimu. Latrínová doska s číslom -25 zostane nevždy vypálená v mojom… srdci.
Pri tých teplotách som spával v nasledovnom nočnom úbore: ponožky, fusakle, spodky, tepláky, dve tričká, mikina, čiapka - a to všetko pod hrubou páperovou perinou. Po celonočnom prikladaní v šporhelte a piecke sme mali ráno v kuchyni príjemných osem. Stupňov.
Niektorí otrlejší začínali vážne uvažovať o presťahovaní sa do chladničky.
Humor je tu drsný, ale to sem patrí. Chlapovi, ktorému (prepitujem) páchne z huby, odporúčalú ostatní zavesiť si medzi zuby stromček z auta. A ak by to nezabralo, prehltnúť kocku -osviežovač zo záchoda.
Ale o väčšinu zábavy sa starajú zvieratá. Napríklad kravy. Ak sa námorníci riadia podľa hviezd, tak kravy v maštali sa riadia podľa fľakov na stene. Keď sme im stenu natreli vápnom, nastal v maštali chaos. Kravy - veteránky, ktoré vždy trafia na svoje miesto, pobehovali ako sliepky bez hlavy.
Teraz na jar sa všetko telí, kotí, liahne, a čo sa neliahne, aspoň sedí na vajíčkach. Teda okrem pštrosov (vlastne sú to emu). Tie sú na to ešte malé. A tak si hľadajú iné zábavy. Najstarší z nich pravidelne uteká. Stačí nechať otvorenú bránu a už berie nohy na plecia. Doteraz sme to veľmi neriešili, lebo prebehol na pol pašienka, zastavil a vrátil sa. Trénuje šprinty. Alebo mu došlo, že väčšia divočina, ako u nás na salaši aj tak neexistuje.
Ibaže. V pondelok som sa vracal z Bratislavy. Desať hodín dopoludnia, slniečko svieti, ja na ceste domov…
Čo sa môže pokaziť…
Hlásenie na Exprese: “Medzi Abramovou a Slovenským Pravnom behá po ceste pštros!”
Volám do Polerieky: “Už ste ho chytili?”
“Čo?”
“Pštrosa.”
“Pštrosy sú všetky tu.”
“Tak si ich spočítajte.”
“Nie je problém, som na dvore. A do…”
Namiesto kľudu doma som rovno z behu zobral kus lana, ďalekohľad, plachtu a vybral som sa do Turca loviť pštrosa.
Medzičasom chlapi prečesali priestor od Ondrášovej po Abramovú. Vypytovali sa mierumilovných domorodcov, či nevideli pštrosa… Ak sme doteraz u niektorých ešte neboli za úplných bláznov, tak teraz sme si výsledný dojem upravili už nadobro…
Ja som sa po obhliadke terénu od abramovského kostolíka vybral na obecný úrad. Starosta mi ochotne poradil. Do Expresu volal on a pštros mu vbehol do cesty na Trhanovej. Takže hurá na Trhanovú. Druhá partia šla autom na Laclavú - pre istotu.
Na Trhanovej mi z gátra vyšiel oproti akýsi chlap a otázke o pštrosovi sa (na moje počudovanie) nečudoval. Videl ho ráno. Ibaže jeho pes vtáka odohnal do poľa medzi Trhanovou a Laclavou. Nevedel som, či sa mám tešiť, alebo plakať.
Volá kolega Feri. Traktoristi na poli pštrosa videli, ako sa tam kdesi v strede ničoho pasie. Ide po chlapov, zídeme sa na poli.
Ja som v “zákrute mŕtvych prievidžanov” vošiel autom do poľa (ale dobrovoľne) a vybral som sa chytať pštrosa.
(Ver. 1: Využil som svoje vrodené bežecké vlastnosti a pštrosa som v špurte dostihol….
Ver. 2: Zamaskoval som sa v štýle “Bohovia sa museli zblázniť II” a imitujúc pštrosicu som sa dostal na dosah...
Poznámka editora: Daj to preč, aj tak ti to nikto neuverí.)
Skrátka som pštrosa chytil a zviazal. Kopal ako ďas. Keď došli chlapi, zvážili sme, že sa nám nechce vliecť ho kilometer cez pole a šiel som po auto. Majiteľ bol s traktoristami a nenamietal, aby som si vyskúšal rally po čerstvo nasiatom poli. Tiež asi nevidí každý deň lov pštrosa.
Ďalej to bola próza. Naloženie pštrosa na plachtu, naloženie plachty so pštrosom do auta, rally po poli do Polerieky. Ako vždy som zabudol na T križovatku medzi Laclavou a Abramovou. Zasa si ju budem dlho pamätať.
O štvrtej som bol doma. Deň síce zabitý, ale zasa: Koľko ľudí sa môže pochváliť, že lovili pštrosa? A koľkí ho holými rukami chytili?